Štúdium histórie karate nám pomáha lepšie pochopiť jeho filozofiu, hodnoty a techniky. Karate vzniklo ako forma sebaobrany a postupom času sa z neho vyvinulo komplexné bojové umenie, ktoré rozvíja nielen fyzickú zdatnosť, ale aj vnútornú disciplínu a rešpekt. Tieto znalosti nám pomáhajú vážiť si tradičné aspekty karate a zároveň aplikovať jeho princípy v modernom svete.
Vznik karate
Autor: Sensei Igor Vakoš
Na vznik Karate existujú štyri teórie, ktoré vysvetľujú vznik a pôvod tohoto unikátneho bojového umenia. vysvetľujúce vznik Karate-do. Prvá tvrdí, že okinawské bojové umenia založili sedliaci. Druhá tvrdí, že okinawské bojové umenia boli predovšetkým pod vplyvom čínskych umení, ktoré učilo takzvaných “Tridsaťšesť rodín” čínskych imigrantov, ktorí sa v štrnástom storočí usadili v dedine Kume (tiež známej aj ako Kuninda). Tretia teória sa týka zákazu nosenia zbraní z roku 1507 ktorý zaviedol kráľ Sho Shin, čo viedlo ku zvýšenej potrebe bohatých vlastníkov pôdy po efektívnom prostriedku na obranu seba a svojho majetku. Štvrtá teória tvrdí, že umenie vzniklo v prvom rade pre domácu ochranku a mestskú políciu, ktorým po invázií klanu Satsuma na Okinawu roku 1609 nebolo dovolené nosiť zbrane. Je ťažké určiť, ktorá je pravdivá. Je dokonca možné, že pravdivé sú všetky a bojové umenie, dnes známe ako Karate, vzniklo kombináciou týchto fatkorov. Napriek tomu Vám podáme históriu Karate najlepšie ako vieme a ako sa ku nám podostávala z rôznych renomovaných i menej reno- movaných zdrojov.
Karate vzniklo na ostrove Okinawa, ktorý leží asi 1000 km od brehov Číny. Už v dávnych časoch to bola križovatka pirátov z Japonska, Číny, Kóree, Thajska, Javy, Sumatry a arabských krajín. A okrom toho všetkého bol tento ostrov zmietaný vlastnými vnútornými bojmi súperiacich klanov a kráľovstiev. Prvé kontakty s cisárstvom stredu, Čínou, siahajú do obdobia vlády dynastie Sui (580-618). Boli však neúspešné, pretože číňania nerozumeli okinawskému dialektu Hogan. Dlhú dobu medzi krajinami neexistoval žiaden významnejší kontakt. V roku 1392, asi štyri roky po porážke mocných síl dynastie Ming (1368 – 1644) mongolmi, poslal cisár Hong Wu svojho zvláštneho zástupcu Yang Zaia do Chuzanu, najsilnejšieho z troch kráľovstiev, aby dohodol spojenectvo. Cisársky vyslanec priplával do Maki-minato (prístav Maki) počas vlády kráľa Sattoa (1350 – 95). Načrtol čínske zjednotenie a vešmocnosť Nebeského cisárstva. Zástupca Mingov radil, aby sa Chuzan stal čísnkou kolóniou a navrhol plány spojenectva s číňanmi. Kráľ Satto súhlasil a odvtedy sa zavládli medzi Činou a Okinawou priateľské vzťahy. Čína neskôr pomohla kráľovi Sho Hashimu v roku 1429 zjednotiť tri súperiace kráľovstvá. Ale to nebol jediný vplyv Číny. Pravidelne posielala na Okinawu svojich vyslancov, ktorí okinawcov učili svoje remeslá a umenia. V sprievode vyslancov, ktorý mal obvykle viac ako 500 členov, boli aj osobný strážcovia, stratégovia a majstri čínskych bojových umení. Tí učili miestnych osobných strážcov a stráže na hrade umeniu boja so zbraňou i holými rukami. Japonskí aristokrati boli uctievaní pre svoju ťažko ozbrojenú obrannú posádku a rozhodne využívali služby miestnych vojakov.
Následkom toho bola Uchinanchuom predstavená štandardná japonská bojová metóda obdobia Heian (794 – 1185). Obsahovala zápas, lukostreľbu, boj s halapartňou, oštepom a mečom. V roku 1604 dobíja súostrovie Ryu Kyu klan Satsuma. Hľadá si nové prístavy a kolónie. Svojimi ťažko obrnenými samurajmi ozbrojenými mečmi a mušketami a s výborným vojenským výcvikom pomerne ľahko porážajú stráže hradu Shuri a miestnu armádu, ktorí sa bránia iba slamennými rohožami a oštepmi zo zaostrených bambusových palíc. Princ Satsuma, hlava klanu, vydáva nariadenie o zákaze nosenia zbraní.
Okolo roku 1630 sa objavujú techniky holou rukou. Je to kombinácia miestneho ultra tvrdého systému nazývaného te (ruka), alebo to-de s čínským čchuan-fa (kung-fu). Samuraji klanu Satsuma začínajú cítiť pred týmto umením te (to-de, tou-di) veľký rešpekt. Bojovníci holými rukami totiž pochopili svoju nevýhodu voči obrneným samurajom ozbrojeným dvoma mečmi. Zistili, že musia byť rýchly, tvrdý a preto sa začal raziť princíp “jeden úder – jeden život”. Majstri te napadali hlavne osamelých samurajov. Tých potom nachádzali v kríkoch bez zbrane, s rozdrvenými vnútornými orgánmi a s dierou v lakovanom bambusovom brnení. Samuraji sa začali veľmi báť a preto začali s drastickými represívnymi opatreniami. Vedeli, že nevyhnutnou tréningovou pomôckou pre dosiahnutie tvrdého úderu je úderová doska nazývaná makiwara a poznali jej účinky na hánky na rukách. Nechávali si nastúpiť všetkých mužov z dediny a kto mal otlčené hánky, bol okamžite a bez pardónu o hlavu skrátený najbližším samurajom. Karate (v tom čase nazývane te, tode, alebo aj toudi) sa rozvíja hlavne v troch mestách: Shuri, hlavné mesto ostrova Okinawa, Naha, najvýznamnejšie prístavné mesto Okinawy a Tomari. Na základe toho sa aj toto bojové umenia delilo na Shuri-te (Ruka z mesta Shuri), Naha-te (Ruka z mesta Naha) a Tomari-te (Ruka z mesta Tomari) Po roku 1868, v období Reštaurácie Meidži v Japonsku, všetko, čo sa hoci vzdialene podobá bojovému umeniu, je v celom cisárstve opäť zakázané. Je to “bakumacu”, koniec vojenskej vlády, ktorú v roku 1603 nastolil šógun Tokugawa Yejasu. Od roku 1879 sa Okinawa oficiálne stáva japonskou prefektúrou. Žije tu 350 000 obyvateľov z toho 23 000 v meste Naha. Vládne japonský poriadok a staré bojové umenia už takmer vymizli. Iba pár starých Majstrov starostlivo stráži ohrozené dedičstvo. Až v roku 1903 sa uskutočňuje prvá verejná ukážka bojových umení na Okinawe. Do tej doby to bolo umenie, ktoré sa žiarlivo chránilo pred zvedavými očami cudzincov. Nasledujúci rok vláda v Tokiu povoľuje výuku týchto umení (hlavne Karate) na školách. Na tejto udalosti sa podieľali veľkí majstri ako napr. Anko Itosu a Kanryo Higaonna.
Nová éra karate
Autor: Sensei Igor Vakoš
Po odstránení Tokugawského šogunátu v roku 1868 pomohla reštaurácia Meiji preniesť Japonsko od feudalizmu ku “demokracii”. Centralizovala sa cisárska vláda a definitívne sa zjedniotili rozhádané kniežactvá. Z toho dôvodu triedny systém a samurajský zvyk nosenia mečov, pravidelný plat a účesy sa stali historickými kuriozitami. Nastal veľký rozmach mnohých nových sociálnych zábav a kultúrnych osviežení. Aby zachánili staré tradície, stali sa bugei (bojové umenia) nápomocnou silou v tvarovaní modernej japonskej histórie. Japonské moderné budo (bojové umenia) bolo niečím viac ako len kultúrnou rekreáciou. Bolo postavené na starých zvyklostiach, neochvejných ideológiách a na hlbokých duchovných presvedčeniach.
Moderné budo bolo postavené na športe a na rekreácií, ale chovalo hlboký rešpekt k poctivosti, morálnym hodnotám a princípom uctievaných vo feudálnom bushido (cesta bojovníka), ktoré uctievalo ochotu k boju, ku smrti a dokonca v prípade potreby ochotu zabiť, dokonca aj samého seba. S podporou ministra školstva moderné budo v japonskom pred- vojnovom školskom systéme prekvitalo. Ruku v ruke s agresívnou vojenskou kampaňou bolo moderné budo prikrášľované ako cesta, skrz ktorú “môže obyčajný muž získať neobyčajnú statočnosť a odvahu”. Japonské príslovie deru kugi wa utareru (vyčnievajúci klinec bude zatlčený) vystihuje spôsob, akým sa japonská spoločnosť stavia k odlišným veciam či ľuďom. To, čo je “iné” sa chtiac-nechtiac prispôsobí, inak v japonskej spoločnosti prekáža. Ani karate nebolo schopné uniknúť všemocným kultúrnym silám Japonska. V protiklade s Kendom a Judom hnutie karate-jutsu nemalo žiadne formálne trénigové rovnošaty a nemalo súťažnú formu.
V protiklade s Kendom a Judom hnutie karate-jutsu nemalo žiadne formálne trénigové rovnošaty a nemalo súťažnú formu. Jeho učiteľský výukový plán sa líšil od učiteľa k učiteľovi a neexistovala organizovaná úroveň na precízne ohodnotenie rozličných tried výkonností a schopností.Keď to porovnáme s Kendom a Judom, Ryukyu kempo karate-jutsu ostalo podľa japonských merítok pokornou disciplínou, nekultivovanou a bez primeranej organizácie, alebo “jednoty”. Skrátka, nebolo japonské. A tak bolo Ryukyu kempo karate-jutsu počas ranného a nepokojného obdobia prechodu, kedy bolo v 1920-tych a 1930-tych rokoch predstavené na japonskej pevnine, predmetom kritiky súperov a xenofobickej opozície.
V Japonsku toho času vládli nemenej náročné mocné sily nacionalizmu, spojené s antičínskym cítením. Tie poháňali hnutie karate-jutsu aby znovu premyslelo vhodnejši znak, ktorý by reprezentoval skôr ich disciplínu a nesymbolizoval Čínu. Pôvodné znaky pre karate znamenali “Čínsku ruku” Začiatočný znak, ktorý sa mohol vyslovovať ako “tou”, alebo aj “kara” pochádza z čínskej dynastie Tang (618 – 907) a neskôr reprezentoval samotnú Čínu. Druhý znak znamenal “ruku” a mohol sa vyslovovať ako “te”, ale aj ako “di”. Nanashiro Chomo ako prvý vo svojej knihe Karate Kumite z roku 1905 použil znak “prázdny” namiesto znaku “Čína”. Tento nový znak charakterizuje toto sebaobranné umenie, ktoré na odrazenie protivníka používa iba “prázdne” ruky človeka. Nový znak pre kara znamenal “prázdny”, ale môže byť vyslovovaný aj ako ku (prázdnota), alebo ako sora (nebo). Kara nereprezentuje iba fyzično, ale zahŕňa aj metafyzično; hlbšiu úroveň dávneho oslobodenia a vnútorný svet (vnútorná prázdnota).
Čo je to vlastne “DO”?
Autor: Sensei Igor Vakoš
Prípona “-do”, ktorá sa objavuje aj v Kendo, Judo a celkovo v budo, znamená “cestu”, “púť”, alebo “dráhu”. Rovnaký znak sa v mandarínčine vyslovuje ako “dao” a najčastejšie sa používa vo filozofií Taoizmu. Vo filozofickom kontexte, ktoré sebaobranné štýly zaviedli, sa do stalo životnou “cestou”, “púťou”, ktorou človek putuje pri sledovaní svojho cieľa – dokonalosti v Karate. Znak “jutsu” v karate-jutsu znamená “umenie”, alebo “vedu”. Zatiaľ čo nový termín “Karate-do”, používajúci dva nové znaky (kara a do), nebol na Okinawe až do roku 1936 oficiálne uznaný, Dai Nippon Butokukai ho potvrdilo v decembri 1933, čo signalizovalo uznanie Karate-do za moderné japonské budo.